Málo, pramálo je na scéne tak originálnych zoskupení, ako rumunská NEGURĂ BUNGET (preložiteľné do angličtiny ako "dark foggy forest"). Formácia, ktorá sa dlho držala v domácom undergrounde bez vážnejších prienikov do vonkajšieho sveta, nedávno prešla drsnou „plastikou“, keď ju opustili obaja gitaristi. A principál Negru dokázal urobiť za minulosťou hrubú čiaru - na novinke naznačuje, že „nová“ NEGURĂ nebude tej pôvodnej oprašovať mramorový pomník a pôjde si svojou cestou. Pritom sa mu však podarilo zachovať jej ducha tak, aby neutrpel fanúšik, ktorému viac ako o rozbroje vo vnútri kapely ide o to jediné, na čom tu záleží – o hudbu.
Úkaz, aký zdobil minulú „Om“ na celej stopáži, je tu prítomný v miere vrchovatej – dôsledná práca so silnou atmosférou rumunského horského prostredia dokazuje, že chlapi majú z čoho čerpať. A to aj bez toho, aby sa pre inšpiráciu museli vydávať za hranice. Určite každý na prvý pohľad zaregistruje zvýšený podiel atmosférickej folkovej zložky, ktorá, povedal by som, tú metalovú až prevyšuje. No a máme prípady, kedy to skladbe škodí a kedy naopak výrazne prospieva.
Že to páni s občas až desivými atmosférickými vsuvkami a podkladmi majú zmáknuté, potvrdzujú na novinke niekoľkokrát. Ich mystickosť je totiž stále nesmierne impresívna. Hneď v úvode vám to dokáže úchvatne vygradovaná „Pãmînt“, ktorá v koncertnom prevedení na nedávnej zastávke v bratislavskom Randali nemala obdoby a aj z platne pôsobí veľmi dojemne. Ďalším podobne vydareným momentom, ktorý však už je schopný privodiť husiu kožu, je desivá „Jar“. Pokiaľ sa raz na potulky po Rumunsku vyberiem, už viem, čo mi bude robiť spoločnosť.
Obočie však budete občas dvíhať pri položkách, ktoré tieto výjavy á la National Geographic kombinujú s metalovou hudbou. Mnohokrát mi pripadá, že svojrázny folklór je do surových blackových riffov narvaný násilím (alebo skôr naopak). A i keď sa tento fakt snažia vykompenzovať soundtrackovo znejúce klávesy, vďaka kompozičnej kostrbatosti sa celé minúty niekedy dokážu vliecť slimačím tempom, čo je prípad predposlednej „Arborele Lumii“ a ak mám byť zlý, tak takmer v každej skladbe sa takýto moment dá nájsť. Veľmi to materiálu uberá na presvedčivosti a je to hlavným dôvodom, prečo som hodnotenie napokon zrazil ešte nižšie, než som plánoval.
Rumuni sa však za novinku rozhodne hanbiť nemusia. Vie zaujať, v mnohom prípade, ak je servírovaná na správnom mieste a v správny čas, aj uchvátiť. Napriek tomu nie vždy má z domáceho počúvania poslucháč dojem, že je všetko na svojom mieste a v nejednom prípade jednoducho čierne a biele koexistuje len veľmi kostrbato a škrípavo. Je fakt, že nová zostava potrebuje čas, aby sa zohrala, zvykla si na seba a až potom sa môžeme od tejto formácie dočkať materiálu, ktorý by dokázal atakovať fantastický „Om“ spred štyroch rokov. Momentálne ale na svoj vlastný míľnik chlapi nedosiahnu.
Napriek tomu „Vîrstele Pămîntului“ má svoje kvality a ja som zvedavý, ako odpovedia v druhom polroku obaja odtrhnutí gitaristi so svojím vlastným projektom DORDEDUH. Minimálne dovtedy, i keď s nemalými výhradami, však túto kolekciu stále odporúčam. NEGURĂ BUNGET totiž stále platí za jednu z najoriginálnejších formácii na tvrdej scéne i keď číslo pod textom o tom tento raz asi moc nevypovedá.
|
