Roky. Niekedy utekajú rýchlejšie ako cigáni od roboty. Niekedy nám to ani nie je dvakrát príjemné (to s tými rokmi, samozrejme). Sú však prípady, kedy, naopak, človek ocení práve ten vyšší počet letokruhov a širší priemer kmeňa. Niektoré veci totiž potrebujú dozrieť ako víno. Aj THE GATHERING dozreli. Po podaní si rúk s Anneke (podľa mňa kontrakt storočia na umeleckej scéne) mala navyše krivka kvality tendencie stúpať takmer kolmo nahor. Čo ostatne „Mandylion“ demonštroval dostatočne. Jeho nasledovník (akokoľvek dobrý) mal teda nevďačnú úlohu nosiča vody svojmu predchodcovi i keď kvalitatívne sa, trúfam si vyriecť, dali porovnať (podobný prípad ako u „Piece of Mind“, ktorý mal jedinú chybu – prišiel až po Čísle Šelmy).
Čo udrie do uší od prvých tónov, je jednoznačne „pozemskejšie“ vyznenie skladieb. Kým „Mandylion“ lietal každou skladbou v inej dimenzii, „Nighttime Birds“ má krídla pristrihnuté (nie je myslené nijako negatívne) a atmosférou zostáva na modrej planéte, lepšie povedané, v jej zelených častiach. Dobre to demonštrujú klávesy už v úvodnej „On Most Surfaces“, ktorá láka obuť si topánky a vyjsť si na nedeľnú prechádzku parkom (pozor na včely). Druhá „Confusion“ je ladená podobne a definitívne vás presvedčí o zmysluplnosti vášho výberu. Kratučká „The May Song“ je tak trochu leitmotívom tohto diela. Májové nálady sú totiž prítomné v celej dĺžke tohto nádherného disku a spomínaná skladba navyše upokojuje atmosféru dlhým doznievaním klávesových tónov, technicky do značnej miery podobným nekonečným prelúdiám organu v kostole.
Posledné púčiky, ktoré sa do týchto chvíľ báli rozkvitnúť, sa smelo odhodlajú k činu počas nádhernej „The Earth Is My Witness“, a to napriek opätovnému pritvrdeniu. Geniálne klávesy privodia mravenčenie na chrbte a hlas božskej Anneke vás rozotiera na chlieb. Tu prichádza zadumaná „New Moon Different Day“, ktorú na palete výjavov z jari a vôkol sa prebúdzajúceho života vítam ako spestrenie programu. Vašu prechádzku rozkvitnutým mestským parkom možno neplánovane zrýchli „Third Chance“, jediná totiž vytŕča z radu rýchlejším tempom.
A tu prichádza dnes už nostalgický moment. Titulná (a najdlhšia) „Nighttime Birds“ je tou labuťou piesňou pre dôrazné gitary. Zrejme posledná metalová skladba Holanďanov. A aká nádherná. V závere vám však smutno za hustými riffmi nebude. Ten je totiž z ríše snov. Hlboké tóny klavíra a vkusné Annekine viac-hlasy sú dôstojnou bodkou za úchvatným opusom. Balada „Shrink“ mrknutím oka schová do vrecka nestrojenou naliehavosťou všetky kolegyne „taktiežciťáky“, ktoré mali tú guráž a presmŕkali sa až do playlistov komerčných rádiových staníc. Keď sa posledný prst odlepí od klavíra, na pravidelne usporiadaný čiernobiely rad kláves symbolicky padne ťažké dubové veko a nastáva ticho, ktoré účinkuje podobne, ako keď si kňaz v niekoľkosekundovej adorácii po kázni sadne a nechá svoje slovo pôsobiť na vás (kto bol niekedy v kostole, vie o čom; kto nie, ten si povinne pustí „Shrink“).
Myslím, že ďalšie slová by viac škodili než osožili. "Noční Vtáci" majú tú moc nechať rozkvitnúť do nádhery čerešňový sad aj v januári. Živý obraz jarnej prírody prebúdzajúcej sa po krutej zime, štebotanie vtáčikov, príjemný, svieži jarný vzduch, (doterný hmyz, otravná suseda, ktorá zasa potrebuje vašu motyku)... To všetko si môžete vytvoriť aj vo vlastnej obývačke. Kombinácia skvelých nosných motívov, čarovných klávesových plôch, vyššie popísanej atmosféry a v každom okamihu stopercentnej Anneke spravia snáď aj z najtvrdšieho srdca ľahko tvarovateľný rôsol.
Na číselné hodnotenie tentoraz nebudeme plytvať priestorom. Mám pocit, že Noční Vtáci sa trápnej stupnici od 1 do 10 vymykajú. Ostatne, tým len nadväzujú na predchodcu.
|
