Platne Iron Maiden boli vždy tie, ktoré som do prehrávača vkladal s odlišnými pocitmi, ako všetky ostatné a vždy som cítil ťažko opísateľné nepokojné vibrácie vo vnútri. Vždy mi pripomenuli, čo pre mňa muzika znamená a vždy mi tak trochu dokazovali, že v nej hľadám čosi iné, ako moji rovesníci a kamaráti, ktorí trávili piatky a soboty po tuc tuc diskotékach v značne nesvätom netriezvom stave. Podivujúc sa nad tým, aké znásilňovanie umenia sú oni schopní adorovať a ako (s prepáčením – odráža to môj vtedajší pohľad na vec) povrchné je ich vnímanie hudby, držal som sa svojho kopyta a práve Iron Maiden musím poďakovať za to, že sa ho držím dodnes. Tento dúfajme seriál teda bude akýmsi splatením dlhu, ktorý u Mejdnov mám.
Pár nevyhnutných maličkostí, ktoré nám spríjemnia život najmä v prípadnej následnej diskusii:
- hlavne sa prosím nesnažte považovať tieto články za každú cenu za riadne recenzie. Neraz bude zrejme faktická stránka prebitá pocitovou a dojmy zašliapnu pojmy, pretože tie všetci poznáte, takže budete iste veľmi zvedaví na názory redakcie :). Teda aj preto zaradenie do sekcie "články."
- pokiaľ sa vám nejaká informácia nebude pozdávať, či bude niečo zásadné chýbať, doplňte ma, opravte. Tiež o nich neviem úplne všetko a rád si rozšírim obzory;
Ukážkoví moralisti najmä z radov staršej populácie sa museli pri pohľade na tú obscénnosť prežehnávať. Dnes bezpochyby najväčšia heavy metalová kapela na svete si pre vizuálnu propagáciu svojej muziky totiž vybrala výtvarníka Dereka Riggsa. Ťažko povedať, ako sa musel vtedajší kožený rocker tváriť, keď na pultoch zbadal relatívne morbídny obal, na ktorom jednoducho nešlo prehliadnuť ohavné monštrum s tvárou v značnom štádiu rozkladu (i keď zuby vyzerajú, pravda, až nezdravo zdravé), vyťahanou imitáciou trička a bujným porastom hlavy, ktorý si zrejme prešiel nejakým tým slabším elektrošokom. Predstavte si štetku pre nekrofilov riadne po záruke, do ktorej udrel hrom. No nebol to v tej dobe geniálny nápad? Aby toho nebolo málo, nebudeme trocháriť a tejto kreatúre, prirodzene, vdýchneme život. Riggsovu obludu inšpirovanú vidinou amerického vojaka ležérne napichnutého na hlavni vietnamského tanku bolo najvhodnejšie zasadiť do oblačnej noci za splnu mesiaca, kde jej spoločnosť robí „rozsyp sa“ múrik s neďalekou lampou, plným odpadkovým košom a autobusovou zastávkou. Priamo tomu nič síce nenasvedčuje, no vo mne tento obraz stále vyvoláva dojem akéhosi asociálne ladeného predmestia špinavého veľkomesta a to bolo snáď aj cieľom. Takto vyštafírovanej kreatúre zasadenej do nanajvýš vhodného exteriéru potom už nič nebránilo stať sa maskotom heavy metalovej kapely, keďže Riggsove maľby utkveli v hlave manažérovi Iron Maiden Rodovi Smallwoodovi.
A čo s názvom, chlapi? Malo by to byť niečo nakopávajúce, čo zarezonuje celosvetovo (nezabúdajte, budeme slávni). Na druhú stranu by nejaký do očí bijúci zabijácky názov vzbudzoval pohoršenie a iste aj odradil kopu potenciálnych fanúšikov, tak to nejako rafinovane zabalíme. Železná panna vôbec neznie zle. Nie každý si pod tým vie predstaviť mučiarenský nástroj stredovekého útrpného práva, najmä nie tí, ktorí by na nás mohli neslušne pokrikovať, že kazíme mládež a provokujeme už tak skazenú stareš. Výrazná červená farba kostrbatého, no ladne symetrického loga na obálku rozhodne sadne, takže to by sme mali tiež.
Hudba? Zmiešame hardrockovú živelnosť a komplikovanosť s energiou punku, celé to natrieme patinou raných osemdesiatych a dostaneme veľmi približný obrázok ako vyzerá debutovka. Punková rebélia sála z celého albumu, jeho vplyvy sú však najviditeľnejšie na singlovke „Running Free“, ktorá už pred vydaním albumu obsadila 34. priečku britského rebríčka (bolo jasné, že heavy metal nebude záležitosťou len a výlučne hudobných extrémistov) – jednoduchý riff, monotónny rytmus, živelný, no napriek tomu melodický spev Paula Di´Anna a aby to naozaj nevyzeralo ako krave z riti vytiahnuté, šprtneme tam jedno pekné sólo. No prosím. Krásne spojenie punku a hard rocku. Dotyčná skladba však rozhodne nie je absolútnym vrcholom celého eponymného diela (i keď vyššie spomenuté z nej robí koncertnú megabombu). Tých je vlastne niekoľko a takmer v každom tracku sa dá nejaký nájsť, ja si však za seba dovolím subjektívne vypichnúť 5-6 minútu z „Phantom of the Opera“. Nádherné sólo kontinuálne prechádza do dnes už trochu naivnej, ale stále funkčnej melodickej vyhrávky a spomienka na tieto momenty ma vždy naštartuje ku kompletnej prechádzke prakticky celým albumom. Skladbu považujem za predchodcu takých vecí, akými budú neskôr „To Tame a Land“, či „Rime of the Ancient Mariner“ a Harris, ktorý väčšinu trackov sám zložil a takmer na každom z ostatných sa podieľal, už tu demonštruje ako vysoko nadpriemerné kompozičné schopnosti tak aj znalosť svetovej literatúry, pričom obe sa Mejdnom časom zídu a urobia z nich doslova bohov.
Ak si celkovo uvedomíte inštrumentálnu úroveň tohto archaického diela, musíte uznanlivo kývať hlavou. Chlapci vtedy vedeli. A čím boli starší, tým Toho vedeli viac a nebáli sa To (až na výnimky) použiť a zakomponovať, to je nesporné, rovnako ako je nesporné, že to s nami poslucháčmi dodnes robí divy. Od úvodnej „Prowler“ nenechávajú Harris a spol. nikoho na pochybách, že Iron Maiden čakajú veľké veci. Zmeny tempa a nálad sú pre nich také samozrejmé, ako že metrák cementu váži metrák. K tomu sú tieto kompozičné zvraty umiestnené na také miesta, kde je to poslucháčovi vyslovene príjemné ("Phantom of the Opera") a niekedy by to ani nečakal (práve "Prowler"). Pokiaľ by albumu hrozil nedostatok invencie v podobe stereotypnej nálady, objaví sa sem aj tam nejaká tá rozkošná, na vkusnej melódii postavená balada ("Remember Tomorrow" a obzvlášť prosím na tomto mieste venovať pozornosť "Strange World", ktorej sólo si mimochodom sám autor Dave Murray vraj dodnes nevie vynachváliť) a dokonca inštrumentálka ("Transylvania"). Paul Di´Anno do paleolitického obdobia regulárnej existencie skupiny skvele pasuje, dokáže zúrivo zarevať aj melodicky intonovať a práve v spomínanej "Strange World" vidím vrchol jeho speváckeho prínosu pre Iron Maiden. Clive Burr sa ešte rozhodne nedostal do optimálnej prevádzkovej teploty, ktorú de facto dosiahne až na Čísle Šelmy, napriek tomu toho za bicími ukazuje dosť na to, aby to dotyčný kožený rocker stále váhajúci pri pultoch napokon mohol považovať za hodné povšimnutia.
Načo zbytočne onanovať nad krásou týchto piesní – regulárny debut Iron Maiden je hudobný klenot, to vie každý, kto sa týmito chlapíkmi nechal uchvátiť. Svet zločinu, horory, morálne skazená spoločnosť spejúca k záhube – prvé platne Iron Maiden sa venujú najmä týmto témam. Na svoju dobu, myslím, naozaj trefné. Iron Maiden tu vždy boli aj od toho, aby ich muzika mala okrem toho, že je úžasná, aj hlbšiu výpovednú hodnotu. Vedieť odovzdať posolstvo cez hudbu. Darilo sa im to hneď od začiatku a bez diskusií musíme priznať, že si to chlapci/muži s potokmi mlieka ešte stekajúceho z brady rozohrali naozaj dobre. Mladučká Železná Panna sa mohla tešiť na veľkolepú budúcnosť.
|
