S muzikou máme my „natvrdlí“ obvykle dva problémy. Buď sa vtiera a vlezlosť melódií nám neznesiteľne píli uši, alebo naopak na nej zdanlivo nie je nič zaujímavé a objavovanie vzrušujúcich komponentov trvá a trvá, že by medzitým mohli vyhynúť pandy. Osobne ale nepoznám nikoho, kto by tieto dva protipóly vyvážil tak dokonale ako Lucassen. Silné, originálne melódie okamžite vťahujú do deja na ktorejkoľvek jeho nahrávke, v citlivo vystavaných skladbách je však samozrejme skrytý kompozičný um, dostatočný na to, aby zabezpečil časté a pravidelné návraty k jeho tvorbe. Pritom bez zakopnutia seká rok od roku jednu skvelú záležitosť za druhou. A mne už z traileru bolo jasné, že novinka oprášeného „bočáku“ STAR ONE nebude výnimkou.
Projekt predstavil Arjen v roku 2002 ako odpoveď na jemný, atmosférický AMBEON porodený o rok skôr a „Space Metal“ bol vtedy tým najtvrdším, čo vytvoril. Po minuloročnom uvedení projektu GUILT MACHINE dostal chuť na niečo metalovejšie, a tak sa riadnou vrstvou prachu zapadnutý Star One (názov odvodený od istého britského sci-fi seriálu Blake 7, v ktorom sa planéta Star One vyskytuje) vracia v plnej paráde. S minuloročným experimentom Arjen tak trochu zišiel z cestičky, po ktorej kráča už roky, mali sme problém do neho preniknúť a svojím introvertným vyznením nútil poslucháča k plnému citovému angažovaniu sa. Naproti tomu je „Victims Of The Modern Age“ neporovnateľne priamočiarejším a prístupnejším dielom. Tak ako „Space Metal“, aj novinka je inšpirovaná filmovou tvorbou, tentokrát však jednotlivé skladby predstavujú rôzne alternatívne vízie post-apokalyptického sveta, pričom Arjen oficiálne k žiadnej z nich neinklinuje a stavia sa k nim neutrálne.
Hudobná stránka veci potom nemôže prekvapiť nikoho, kto s tvorbou tohto velikána strávil mnohé príjemné chvíľky. Striedajú sa košatejšie kompozície s dôrazom na atmosféru a priamočiarejšie „odzemky“, ktoré v hlave uviaznu rýchlejšie. Hrubozrnné riffy majú oproti Ayreonu ešte väčšiu šťavu („Earth, That Was“), suverénny výkon Joosta, ktorý opäť ponúka kozmické klávesové orgie („Human See, Human Do“), skvostné Garyho sóla a prehľad na ihrisku sa tradične očakáva aj od Eda Warbyho, ktorý pôsobí v tak technických spolkoch (Gorefest, Hail Of Bullets), že nejaký Star One zvláda so špáradlom v zuboch a kávičkou vedľa kopáku. Čo ale skutočne robí novinku skvostnou, je zostava vokalistov, ktorá je oproti „Space Metalu“ identická. Všetci si zaslúžia absolutórium, v ušiach však predsa len najviac rezonujú hlasivky Damiana a skvelej Floor, ktorá sa mužskej prevahy nezľakla a nádherne prifarbuje mnohé vypäté momenty, zdatne sekundujúc najmä Damianovi s Russelom. A tu sa už seriózne treba zahrávať s myšlienkou nejakých živých vystúpení. Ak už nič iné z jeho tvorby, Star One si ich pýta.
Vo vesmíre panuje harmónia, pieseň spievajúca o spoločnom prospechu. Aby sme sa ale mohli k spevu pripojiť, potrebujeme najskôr nájsť vnútornú harmóniu, noty, ktoré nám znejú „správne“. Pri Arjenovej hudbe mám vždy ten pocit, že som ich našiel. Pre mňa osobne jasná melodická záležitosť roka. Takto si predstavujem melodiku v modernom metale.
|
