Pojašene tu vyskakujem ako malý chlapec, ktorý sa práve vrátil z letného tábora a, ťahajúc mamu za sukňu, chce sa o všetky dojmy podeliť naraz v jedinej sekunde, zbesilo lapajúc po dychu. Najradšej by som vás totiž zasypal spŕškou všemožných existujúcich superlatívov rovnako, ako ma ASIWYFA zasypali tonami nádherných momentov a strhujúcich vyhrávok pospájaných do zmysluplného celku – ten totiž tak strašne baví furt dokola, že si to nemôžem nechať pre seba.
Že je post-rocková hudba často rýdzo inštrumentálnou záležitosťou, kde o hlasivku nezavadíte, na to si už fanúšik alternatívnej scény zvykol. Rovnako si zvykol na to, že mu to už z podstaty takejto muziky takto chutí. Ale fakt, že nástroje v takomto prípade spev „nahrádzajú“ a dokážu spievať aj samé o sebe, vôbec nie je samozrejmosťou. O to rýchlejšie sa srdce rozbúcha, ak už od prvého kontaktu s dielom cítite, že tentoraz to bude ten prípad. Človek, presvedčený o tom, že celok majú tvoriť predovšetkým premyslené detaily, a to ako na úrovni konkrétnych skladieb, tak aj celého albumu, sa práve dostal do raja.
Chlapi sa totiž celý čas úspešne vyhýbajú prevarenému modelu postupnej gradácie a názov úvodnej skladby „Set Guitars To Kill“ naznačuje, že rukavičky pôjdu dole od prvých sekúnd. A tak sa aj deje – štvorica zo Severného Írska poskladala výživnú viac ako hodinku neobvykle energického post-rocku, v ktorom sa na seba vrstvia a navzájom prelievajú chytľavé a výrazné motívy prostredníctvom súhry majstrovskej práce oboch gitaristov, živých, sýtych bicích a chutne vibrujúcej basy.
Pri zachovaní náladovosti pre žáner typickej nezanevreli teda páni na technickú stránku – tá je v „atmosférickejšie“ ladených prípadoch veľmi často ošidená a obmedzená na životné minimum v pomere (ak budem zlomyseľný) asi tri akordy na skladbu . Tu naopak, povedal by som, jasne prevažuje a ony náladové momenty, ktoré raz upokoja situáciu, inokedy sú zasa zdrojom napätia, sú skôr bonusom, ktorý získate úspešným absolvovaním síce nijako krkolomných, pre post-rock však predsa pomerne (ro)zložito štruktúrovaných pasáží. To je ostatne dôvod, prečo podobné okamihy dostávajú oveľa zreteľnejší punc jedinečnosti. ASIWYFA skladby aj napriek takémuto „progresívnemu“ zameraniu narvali momentmi, ktoré držia kľúč k zmene nálady z akejkoľvek na nebezpečne pozitívnu, alebo aspoň uvedú vašu psychiku do stavu duševnej vyrovnanosti, kedy už bude chýbať len to, aby vám minotaurus na obale nalial zo svojho čaju. V ušiach sa vám tak odohráva pestrofarebný kolotoč, ktorý viete zastaviť ľahko, problém však je, že to urobiť nechcete. No a keď v deviatej „Don´t Waste Time Doing Things You Hate“ výnimočne zaznejú aj zborové spevy, pripomínajúce beatlesácku "Hey Jude", budete mať pocit, že už môžete umrieť, pretože ste počuli fakt všetko.
Takéto prevedenie pochopiteľne nebude vyhovovať každému priaznivcovi žánru. Muzika je však krásna predovšetkým preto, že každému z nás šibe inak a naše predstavy sa líšia. Všetko je to o uhle pohľadu – najlepšie koláče na svete predsa tiež pečie vaša mama. A ja si práve na také pri bytostnom užívaní tejto nahrávky rád spomínam. Budúci člen klenotnice albumových archívov a jeden z najlepších kúskov v post-modernej hudbe, limitne sa blížiaci dokonalosti.
|
