Býva „dobrým zvykom“, že ak sa na niečo tešíme príliš, nedopadá to vždy podľa predstáv. Hlava si situáciu zidealizuje do takej miery, že dané súcno (tu umelec) nedokáže vyhovieť. Priznám sa, tešil som sa. Predchádzajúca „V : Hävitetty“ bola skvostom a považujem ju za jeden z najkrajších albumov, aké som vôbec počul. Podobne impresívnou bola aj titulná polhodinová kompozícia na EP „Tulimyrsky“, vydanom v nasledujúcom roku. Potom však Fínom vykypelo z hrnca a až donedávna bolo okolo nového materiálu rovnaké ticho, ako u nás v redakcii, keď nám Venca strháva prémie. Napokon sa mrazivá šiesta štúdiovka stačila vyhrabať na svetlo pohanského sveta ešte skôr, ako tento rok neobyčajne húževnatá Morana definitívne ustúpila Vesne.
Dobrý prvý dojem bohužiaľ nezanecháva „optický klam“ v trackliste – bez rozpakov si od celkovej stopáže môžete rovno odrátať položky 2, 4 a 6, keďže ide len o naťahovanie žuvačky v podobe akože ambientného, rádoby atmosférického vŕzgania štrku (neskôr dokonca snehu – no neberte to) pod topánkami a podobných nezmyslov, spravidla trvajúcich nepochopiteľných niekoľko desiatok sekúnd, pričom za nimi sa potom klasicky rozbehne 15 minútová kompozícia, ako by sa nechumelilo. Ostali nám teda štyri tradične Moonsorrowsky rozvláčne skladby, v ktorých na počítadle minút nabieha dvojciferné číslo bez výnimky, na rozdiel od predchodcu sa však polhodinové veľkolepé maratóny nekonajú.
Formálne sa inak situácia javí byť ideálnou - Fíni už tradične na vás zaútočia rezavými gitarami a ťažkopádnou rytmikou, všetko okorenené síce patetickými, no stále „seriózne“ pôsobiacimi atmosférickými „módnymi doplnkami“, zdarne simulujúcimi akúsi obvyklú „priestorovú rozľahlosť“ a „veľkoleposť“ hudby MOONSORROW. Villeho krkavčí vokál a všeobecná masívnosť zvukového kabátu je samozrejmosťou. To však už ich fanúšik dobre pozná, preto kúzlo dlho nepočutého a znovu nájdeného rýchlo opadá a niekde v druhej minúte už pozeráte za roh, že čo teda bude ďalej.
Pes je ale zakopaný v obsahovej stránke veci. Páni to naťahujú a kým nás za spomínaný roh pustia, bystrejším napadne, že tam toho zrejme zas tak veľa nebude a v značnej miere je to aj pravda. Nápad by bol, na tých 60 minút hracej doby je ho ale pomerne málo a tak budú vaše uši svedkami častého papagájovania niektorej zaujímavej pasáže, či inak výborného, mrazivého riffu, ktorého výpovedná hodnota ale dlhými minútami musí prirodzene strácať na sile, čoho učebnicovým príkladom je vcelku nudná „Muinaiset“.
Sklamanie privodené nenaplnenými očakávaniami je na mojej strane veľmi relatívne. Ostatne, číslo pod textom napovedá, že sa stále bavíme o nadpriemernom kuse. Po počiatočnej vyslovenej frustrácii sa mi tradične krásne lyrické okamihy s nálepkou starých dobrých MOONSORROW predsa len podarilo nájsť. Podarí sa to aj vám, ak si ich pribalíte napr. na cestu vlakom. Krajina sa v priestore mení a napokon to celé za týchto podmienok má svoje čaro, čo potvrdzuje najmä pestro naaranžovaná „Huuto“. Keby všetky štyri kompozície tak krásne odsýpali, mohla celá kolekcia siahať aj vyššie. Na druhej strane, ak sme na toto čakali štyri roky, musíte uznať, že tá pachuť na mojom jazyku je logická. Album s nezapamätateľným názvom možno stále odporúčať, avšak s nemalými výhradami. Dlhoročný fanúšik musí byť v podstate spokojný, ak vám ale doma nevisia plagáty a nemávate na ich koncertoch v prvej lajne vlajkou, nesnažte sa príliš sústrediť. Táto hudba má príjemné plynúť zvukovodmi, nie je však vôbec potrebné, aby vyvolávala nejaké blažené stavy.
|
