Neviem ako je na tom obecenstvo nášho zinu, no mne druhé dieťa Železnej stále Panny dodnes neskutočne lezie na nervy a oproti všetkému, čo z jej rodidiel vyliezlo neskôr, je tento disk z mojej strany na míle vzdialený akýmkoľvek pochvalným ódam a je jediným, ku ktorému som si nedokázal nájsť do dnešných dní cestu.
V šoubiznise to už tak chodí. Raz si hore, raz dole. Tento hojdačkový efekt neobišiel ani tak veľkú kapelu, o akej tu rozprávame. Aspoň teda v mojich očiach určite. Čo na tom, veď v konečnom dôsledku bolo „Killers“ komerčne naozaj úspešné. Ihneď po vydaní sa ocitá na 12. priečke domáceho rebríčka a jeho obsah Mejdni spolu s debutovkou celkom úspešne prezentovali či už na turné s Judas Priest, kde robili predskokanov, alebo počas vlastného japonského exodu. Nedá sa povedať, že by ľudia kapele celý ten cirkus nežrali. Irituje ma to tým viac, že tá vata, ktorá sa na druhej štúdiovke objavila, nemá kvalitatívne prakticky nič spoločné so skvelým debutom.
Ono presekať sa červivým obalom k zdravému, tentoraz značne zakrpatenému jadru je veľký kríž. Nahrávka už neznie tak staromilsky ako jej predchodca, zasa ale hudba možno aj preto stratila akúkoľvek atmosféru. „Killers“ je charakteristický najmä tým, že sa hudobný prejav oslobodil od všetkých punkových vplyvov i keď pre podpis nahrávacej zmluvy mala byť pôvodne splnená podmienka, že kapela sa vykašle na vtedy okrajový heavy metal a výrazne sa prikloní práve ku komerčne úspešnému punku. Našťastie to Steve Harris rezolútne odmietol. Bohužiaľ je album charakteristický ešte jednou zásadnou vecou, a tou je pokazený zvuk. Celok znie strašne zahuhlane, a to aj v remasterovanej verzii a čo je horšie, väčšina skladieb ma vyložene nudí. Kde je Harrisov cit pre zaujímavú štruktúru kompozície, schopnú zmeniť sa v momente na niečo absolútne nepredpokladané? Kde je Di´Annov zvonivý hlas, ktorý akoby švihnutím „čarovného“ prútika degradoval na zastretý, nezaujímavý a tuctový prejav, akým sa môže chvastať hocaká garážovka z predmestia? Po odchode Dennisa Strattona bol publiku predstavený Adrian Smith, že by sa však mal čím predstaviť, to sa tvrdiť vzhľadom na inštrumentálnu komplikovanosť predchádzajúcej nahrávky nedá. Je to však najmä Harrisova vina, nakoľko takmer výhradne skladal celý album sám a okrem titulnej skladby, kde Paulovi prenechal text, k hrncom nikoho nepustil.
Hádzať sa zo skaly však nemusíme hneď zo začiatku. Úvodná inštrumentálka vôbec neznie zle. Sólo, ktoré je jej jadrom, mi dáva nádej, vždy keď si ju pustím, že to až také zlé byť nemôže. I keď to znie v súvislosti s Mejdnami priam neuveriteľne, môže. Od druhej „Wrathchild“ cez „Murders in the Rue Morgue“ ma snáď až na jeden moment v „Gengis Khan“ všetko systematicky uspáva až po titulnú „Killers“, kde ma preberie zaujímavý začiatok s dramatickou basou pána kapelníka a skvelým vreskotom Paula. Keby sa celý album niesol v štýle tejto päťminútovky, ani nepípnem. Už nasledujúci pokus o baladu „Prodigal Son“ nás však vracia na starú známu hrboľatú cestu. Zbytočne dlhý song, ktorý na minulosť v podobe „Remember Tommorow“ a najmä „Strange World“ nedovidí ani s najmodernejšími zameriavačmi, vie svojou plytkosťou tak maximálne vytočiť. Všetko následne zaklincuje ultrarýchla hrôza „Purgatory“ a záverečný „Drifter“ s prosto debilným úvodom sa už len tak vezie na zotrvačník, aby to celé sakra prešlo cez tých 40 minút... nie a nie! Nudím sa, príšerne sa nudím. Jednoducho mi to oproti minulej kolekcii príde šialene bezpohlavné, nedotiahnuté a šité horúcou ihlou. Ostatne, v Londýne bol album vraj zbúchaný za vražedné tri dni, takže odkedy viem túto informáciu, nemám sa čomu čudovať.
Dnes sa na túto zlátaninu, ktorá nie je súčasného majestátu Železnej Panny hodná, pozerám ako na nutne vydaný zvyšok z nahrávania debutu, aby „sa malo čo hrať na koncertoch“. Inak by sa, myslím, pod túto hrôzu Harris nepodpísal. Akoby už bol zápas vyhraný a na trávnik vybehlo reprezentačné B-čko s cieľom ponaháňať súpera a hlavne kaziť hru. Ak bolo toto cieľom, tak zámer skutočne vyšiel. Chvalabohu v dnešnej situácii mám možnosť „Killers“ prakticky ignorovať a hľadieť vpred ku svetlým zajtrajškom / vlastne včerajškom, ktoré prinesú skupine slávu o akej sa sníva každý večer pred spaním so sprchovou hlavicou v ruke. K „Zabijakom“ som si nikdy nedokázal vypestovať vzťah a kedykoľvek ma dohnala chuť šupnúť si niečo od Iron Maiden, v blahej pamäti to nikdy neboli „Killers“.
|
