Objavovanie neznámych mien a zapĺňanie bielych miest na osobnej hudobnej mape je vždy vzrušujúca činnosť. Nedávno mi v tomto smere robila spoločnosť britská štvorica, počúvajúca na meno FEN, kombinujúca náladovosť šírych post-rockových plání so surovými výletmi do black metalových tôní. Snaha o menšiu operatívno – pátraciu činnosť bolo napokon korunovaná zistením, že v prípade zamyslených Britov je kolekcia ôsmich piesní iba druhým albumom, ktorého obsah je práve tým decentným a stráviteľným spôsobom pochmúrny. „Epoch“ nie je kolekciou, pri ktorej si zakomplexované slabšie povahy budú podrezávať žily, textová stránka si však, ako vidno z ukážky, s optimistickými myšlienkami ruky často nepodá, čo zdôrazňuje aj usmoklený booklet, hrajúci odtieňmi „upršanej“ modrej.
I´m terrified of what the future holds
As I cannot control it
And I ´ve done so many, many things that I regret
That I don´t think I will ever sleep again
Farba bola zvolená správne, o čom nás úspešne presviedča hneď úvodná, titulná záležitosť, obliekajúca celú hodinku do melancholického šatu. Jemná predohra vrcholí silnejúcim vybrnkávaním úvodného motívu, rozliehajúceho sa priestorom. Po chvíľke vytrysknú blackovo zafarbené gitary, kompozícia sa neposedne roztancuje v rytmoch vzdialene pripomínajúcich rituálne praktiky afrických šamanov, záverom sa znovu stiahne do rozjímavej polohy, aby nasledujúca „Ghosts of the Flood“, kde sa koberec vypráši hneď v úvode, prevrátila tento vzorec totálne naruby. Popri tom, ako budete so záujmom sledovať štruktúru a minerálne zloženie skladieb, vám bude havraní vokál do hlavy neustále tlačiť amerických prírodných náladotvorcov AGALLOCH a neraz vám napadne, že Briti k nim najmä v pokojnejších úsekoch nemajú zas tak ďaleko ani po inštrumentálnej stránke. Pokiaľ bude kritériom spomínaná obsahová výživnosť, vrcholy predstavujú hneď nasledujúce „Of Wilderness and Ruin“ a „The Gibbet Elms“ – ich vnútorné dejové zvraty vás prinútia usadiť sa pohodlnejšie.
Takmer v každej piesni je síce ukrytý minimálne jeden celistvý nápad, ku ktorému sa oplatí prepočúvať, nie je to ale vždy také jednoduché. Zvlášť keď k atmosfére, ktorá potrebuje čas aby vám v ušiach dozrela, sa pridá aj pomerne surový, neučesaný zvuk na čele s bicími. Kombinácia oboch spôsobí, že bude treba hľadať a rýpať sa, na druhej strane aj po viacerých vypočutiach si človek dokáže nájsť niečo nové. Nepôjde o žiadny album roka, napriek tomu „Epoch“ priťahuje. Neplatí to samozrejme na celej dĺžke, predsalen stopáž je trošku prestrelená, nie každý je Opeth a vie naplniť takúto hraciu dobu strhujúcim priebehom až po okraj. Najmä v druhej polovici sa nájdu úseky, kedy vám myšlienky poľahky zablúdia inam a ani nebudete registrovať, čo sa preháňa ušami. Posledné kreatívne vzplanutie tak prichádza v naliehavej desaťminútovke „A Waning Solace“, aby napokon „Ashbringer“ mlčky prikyvujúc nápadovo obsažnejším kolegyniam „nesebecky“ uzavrela predstavenie bez toho, aby strhávala pozornosť na seba, čo vlastne ani objektívne nie je v jej silách.
Je zvláštne, koľko spolkov v súčasnosti našlo zmysel svojej existencie v kombinovaní post-rockových a black metalových motívov. Album je tak krásnym príkladom toho, čo všetko možno aktuálne zahŕňať pod núdzovo vytvorený nadpis post-black. Nič strhujúce, revolučné, pamätihodné, no napriek tomu príjemné. Hudba k slnkom zaliatym súmračným hrám predlžujúcich sa tieňov a rovnako tak k zachmúreným večerom, kedy plaziace sa obézne mračná hrozia instantnou prietržou. Hudba sugestívna, a pritom ničím výnimočná.
|
