Nech tu o najklasickejšom a celosvetovo najznámejšom albume Iron Maiden napíšem čokoľvek, bude to mať z dnešného pohľadu rovnaký význam ako podpisovanie mierových zmlúv so Severnou Kóreou. 8 skladieb, ktoré na dlhú dobu definovali tvár heavy metalu. Nesmrteľný míľnik nielen pre kapelu, ale aj pre rock´n´roll v jeho vtedajšej podobe. Netrafím príliš vedľa, keď poviem, že dnes už ide o kultovú nahrávku, do ktorej si laická alebo odbornejšia verejnosť akosi nedovoľuje pichnúť. A ja v tomto prípade tiež na to nemám žiadny pádny dôvod. Obsah platne, ktorá sa ako prvá svojho žánru v histórii vyšplhala na prvé miesto domáceho rebríčka predajnosti, hovorí sám za seba dodnes.
Provokujúci a zdravo kontroverzný obal spolu s titulnou skladbou a frontmanovým záujmom o učenie Aleistera Crowleyho nabudil všetkých umelých udržiavačov morálky a snažiac sa o filtráciu nežiaducich vplyvov obviňujú skupinu z uctievania diabla. Eddie hneď potom, čo minule dostala jeho tvár akú – takú mimiku (vďaka čomu sa už neksichtí ako sadrový odliatok), pod Riggsovým živým bičom nezaháľa a ukazuje svetu, že nemá problém ho ovládnuť hoci aj cez diabla, z ktorého si spraví bábku / loutku. I bolo – nebolo, zdravý rozum a štipka nadhľadu napokon víťazí, predajné čísla hovoria, že ľudia chceli počuť riadny rock´n´roll a basta. Na druhej strane, kontroverzia vie byť neraz dobrou reklamou, všakže?
Bruce Dickinson – kto to je? A prečo práve on? Bývalý spevák SAMSON sa dostáva za mikrofón kapely, ktorá zažíva svoj veľký vzostup po tom, čo Di´Annove pitky a maniere začali byť zvyšku skupiny na príťaž a obe strany sa rozišli zmierlivo, jedna uvedomujúc si, že to s bujarým životom typickej rockovej hviezdy prepálila a nechala si pomedzi prsty pretiecť šancu spievať v čoskoro najväčšej heavy metalovej kapele na svete, druhá nesmelo sa ohliadajúc, kým by vypchala túto nepeknú dieru. Pre mňa osobne zostáva tajomstvom, prečo práve Dickinson. Ničmenej, i keď sa zdvihla samozrejmá a v takýchto situáciách vždy prítomná vlna kritiky, ktorá kapelu v dôsledku Di´Annovho odchodu pochovávala ešte zaživa, Bruce v druhej „Children of the Damned“ hneď potom, čo si kapela odkrútila svoj typický (z dnešného pohľadu) mainstreamovejšie ladený opening „Invaders“ zametie všetky nepriaznivé prognózy do smetiaka. Z môjho pohľadu to tak nevyznie, lebo tieto piesne boly jedny z posledných, ku ktorým som sa v rámci tvorby Iron Maiden dostal, no keď vtedy divák začul refrén „Detí Prekliateho“ a Bruceov hlasový rozsah, oči mu mohli z jamiek vyliezať. Na prvý pohľad oproti Paulovi nevýrazný vokál bolo len treba zahriať a postrčiť správnym smerom. Bruce zvláda všetko – hĺbky, výšky, jačanie, vrieskanie, čistý spev – bezpochyby jeden z najkomplexnejších spevákov, akí lietajú dodnes po pódiách.
To by ale bolo Železnej Furt Panne na dve veci, keby si Harris, tak ako minule, dal tvorivú pauzičku. Našťastie ide v tomto smere o reparát na výbornú a to, že má prsty znova vo všetkých kompozíciách slúži len pre dobro veci a dychtivého fanúšika. Úvodná trojminútová „bokovka“ ešte nič zvláštne nenaznačuje, no druhú až piatu skladbu si dovolím nazvať jadrom albumu. Harris sa vracia k tomu, čo na „Killers“ skladbám chýbalo. Chytľavý základný nápad rozvíja, nabaľuje naň ďalšie detaily, mení náhle smerovanie skladby, pohráva si s tempom, náladou a do toho všetkého tie vyšperkované sóla. Kapelník sa nebál urobiť jednu zásadnú vec – predĺžil inštrumentálne, technickejšie pasáže do neobvyklej miery. A vzhľadom na to, že sú aj skvele napísané a na nahustenom priestore sa v nich deje nekresťansky veľa, sú, okrem toho, že odradzujú mainstreamovú verejnosť (Michael Jackson zažíval tiež plodné roky), aj strhujúce a zaujímavé do dnešných dní.
Vnímavý fanúšik si však určite stihol všimnúť, že po sekvencii niekoľkých takýchto vyšperkovaných monolitov musí zákonite prísť nejaký kúsok, ktorý to celé zabije a spôsobí, že celkový dojem z nahrávky klesne natoľko, aby bol vyjadriteľný našou stupnicou, čo platí bezmála pre každý nasledujúci album Iron Maiden. Špeciálnu killer pechotu tak dnes tvoria hopsačka „Run to the Hills“ a následná „Gangland“. To neznamená, že skladby tohto typu u mojej najobľúbenejšej kapely neznášam, len sa akosi trhá celková vyváženosť, ktorýžto dojem ešte môžeme umocniť prípadnými B – singlami.
No a tu sa dostávame do situácie, kedy treba spomenúť druhú šablónu, charakteristickú pre niekoľko nasledujúcich zárezov – to najlepšie nakoniec. „Hallowed Be Thy Name“ je prvým zo série Harrisových skladateľských vrcholov. Nejeden fanúšik ju ospevuje ako najlepšiu skladbu Železnej Panny vôbec. Odsúdenec putujúci o piatej ráno na šibenicu a jeho myšlienky. Skladbe dominuje dlhá a brilantná inštrumentálna sekcia v jej druhej časti. Zvony v úvode sedem minútovej skladby sú jedným z tých emočne vypätých momentov, ktoré vám z hlavy nevyfučia nikdy. Bruceov 14 sekundový výdych na prelome prvých dvoch minút rovnako tak. Súhlasím s tvrdením, že ide o jednu z najlepších a absolútne komplexných skladieb Iron Maiden. Čo lepšie mohlo prísť na záver najznámejšej heavy metalovej platne na svete?
"The Number of the Beast" ešte stále podľa mňa nie je vrcholom ich tvorby. Určite však vo svojej dobe ukázala, aký silný arzenál a koľko doteraz nevyužitého potenciálu v Harrisovi a spol. drieme. Iron Maiden, formujúc postupne svoj klasický káder, sa definitívne stávajú kapelou, ktorú je treba brať smrteľne vážne. Heavy metal sa nekompromisne derie na vrchol a táto platňa je toho nezvratným dôkazom.
|
