Album, ktorý mám vďaka obalu zafixovaný ako „ten žltý“, ma dlho nechával chladným. Kritika na tom v podstate bola rovnako, pretože svojho času bola „Piece of Mind“ z nepochopiteľných dôvodov prehliadaná a stala sa svojej predchodkyni prakticky nosičom vody. Pritom nové skladby sú zväčša kvalitatívne minimálne na rovnakej (ak nie vyššej úrovni) ako rok starý materiál, ktorý sa však čoskoro stáva kultom a táto skutočnosť možno Číslo Šelmy dodnes vyháňa do väčších výšin, ako by mala.
Kam až sa odvážia orly, to zistíme v úvodnej šesťminútovke, ktorá nás prenesie na západný front druhej svetovej vojny – do bavorských Álp. Hneď v prvých sekundách sa okázalým sólom predvedie publiku nová posila – jeden z najlepších bubeníkov planéty – Nicko McBrain, a ako čoskoro zistíme, aj vďaka nemu ide technika hry celej kapely ešte viac nahor. Živočíšnosť Murrayho a Smitha, ktorých gitary majú plnší zvuk a lepšie „vypĺňajú priestor“ v kombinácii s kvalitne zaťahujúcim Dickinsonom jednoducho robia zo skladby „rockes jak hovado“, pri ktorom si statočne zatrepete frizúrou, a teda ideálny opening. Nedávny privandrovalec Bruce Dickinson sa ledva stihol vo vnútri Železnej Panny „uvelebiť“ a už sa chváli jedným z prvých príspevkov pre Iron Maiden – skladbou „Revelations“. Jej východiskom je rovnomenná báseň krajana G.K.Chestertona, žijúceho na počiatku 20. storočia. Skladba je na ploche siedmich minút dobre vygradovaná, obsahuje pomalšie aj rýchlejšie pasáže, oproti úvodu mi však dnes príde zbytočne rozvláčna.
Grécku mytológiu oprášime v singlovke „Flight of Icarus“, ku ktorej sa vzťahuje jedno veľké prekvapenie. Ide o jedinú skladbu hranú v amerických rádiách, kde sa svojho času vyšplhala na 12. pozíciu, čo bola napokon jedna z „príčin“ zisku prvej platinovej platne. Niet sa čo čudovať – svojou nepríliš zložitou a ľahko zapamätateľnou štruktúrou a rovnako tak vhodnou dĺžkou sa pieseň stáva pre tento post najmä v zámorí ideálnym kandidátom.
Nikdy som neprišiel na chuť nasledujúcej „Die with your boots on“. Myslím, že najmä vďaka nemastnému – neslanému stroho vykričanému refrénu, ktorý ma neraz prinútil presunúť sa rovno k „Trooperovi“. Tu v stroji času zasa čosi mocne zarachotí a ocitneme sa uprostred Krymskej vojny (1854 – 1855), kde ruský cár viedol ťaženie proti európskym mocnostiam o Palestínu. Hitovka ako remeň, ktorá sa dodnes bez zakopnutia drží koncertných setlistov, a počas ktorej Bruce zvyčajne berie do ruky Britskú vlajku. Najvzrušujúcejším momentom sa však v doterajšom priebehu pre mňa stáva gitarové sólo v obecnejšie poňatej „Quest for Fire“. Tretia minúta ma opakovane dvíha na nohy a dokáže roztancovať všetky končatiny. K tomuto pôžitku pôsobí kontrastne nasledujúca, pomerne exotická „Sun and Steel“ o japonskom samurajovi. Hrozne nevýrazná, síce veselá, no nudná skladba, ktorej snáď jediné plus (ak mám byť zlý) je v tom, že o tri a pol minútky je po všetkom. Celkový dojem však zachraňuje záverečný mocný úder priamo z heavy metalových nebies.
„To Tame a Land“ považuje sám Harris za svoj najlepší výtvor. Ono, ťažko sa mu dáva za pravdu, pretože ďalšie epické kúsky z jeho dielne sú nemenej dobré a ja sám zrejme nikdy nedokážem povedať, či je lepší „Siedmy syn...“, „Pieseň starodávneho námorníka“ alebo „Pokoriť zem“. Veľmi totiž záleží od momentálnej nálady. Skladba sa pôvodne mala volať rovnako ako predloha - román Franka Herberta (1920 – 1986) – čiže „Dune“, no sám autor im k tomu nedal zvolenie. Čerešničkou na torte bol potom samotný Bruceov komentár toho roku na koncerte v Štokholme, kde pána Herberta označil za „tak trochu hajzla“. Čo sa skladby samotnej týka, ide o typicky Harrisovsky majstrovské dielo so skvelými inštrumentálnymi plochami a nenapodobiteľnou, staromilskou atmosférou pre tých, ktorý milujú fantasy, strhujúce od úvodnej brnkačky, cez Harrisovu basu v tretej minúte a následné Dickinsonove stupňovačky podporené čoraz hlasnejšími gitarami, či sóla v druhej polovici až po záverečný... ehm!, záverečnú brnkačku.
Celkovo pozitívne na „Piece of Mind“ hodnotím skladateľské prebudenie sa nového frontmana, ktorý nelenil a vopchal paprče rovno do štyroch skladieb. Za povšimnutie stojí aj fakt, že sa nám postupne začínajú formovať skladateľské dvojice, pričom Dickinson si najlepšie rozumie s Adrianom Smithom a ten inklinuje aj k nápadom Stevea Harrisa, avšak nemožno úplne obísť ani skvelú „Still Life“ vyprodukovanú Harrisom a Murrayom. Ako čas ukáže, najmä prvá menovaná dvojka sa zohrá natoľko, aby sa stala továrňou na koncertné trháky, ktoré však zároveň neraz pošramotia dojem z počúvania CD v pohodlí domova. Vďaka Dickinsonovi napokon môžeme zaznamenať, že sa v hojnom počte vyrojili skladby, ktorých texty súvisia s históriou, prípadne svetovou literatúrou.
Hudba na „Piece of Mind“ nikdy nebude dokonalosť sama. Na to obsahuje priveľa preklepov typu „Sun and Steel“ a Die With Your Boots On“, ktoré celku zabraňujú uletieť do nedostižných výšin a postaviť sa na roveň tomu najlepšiemu z tvorby Železnej Ešte Panny. Zadupanie do zeme si však väčšina skladieb v žiadnom prípade nezaslúži. Žiaľ, že sa tak neoficiálne deje prakticky dodnes, som mohol nedávno pocítiť (síce v pozitívnej rovine) aj ja, keď som si originálku konečne obstaral. Jej cena je totiž medzi všetkými štúdiovými nahrávkami Iron Maiden suverénne najnižšia...
|
