Prelúdium:
Kto dokáže zrátať, koľkokrát sa prešiel osmičkou skladieb na „Powerslave“ sekundu za sekundou, spieval si v sprche refrény s Dickinsonom a vyskakoval ako blázon pri Smithových a Murrayho sólach, či nekonečných prepracovaných inštrumentálnych pasážach? Kto si vie vyčísliť hodnotu originálu, ktorý bol jedným zo zásadných pre pubertálne utváranie hudobného vkusu a rozkopol mu dvere k svetlým – temným (ako chcete) rockovým zajtrajškom?
3. septembra 1984 vypustili chlapci do sveta takmer dokonale vyvážené dielo, ktoré sa okamžite usadilo na 2. priečku domáceho rebríčka a v prudérnej Amerike, ktorá sa medzičasom spamätala a nezmyselné obvinenia už neboli na dennom poriadku, sa predajné čísla šplhajú nad 1 milión kusov. Malo to chvalabohu svoj pevný základ v samotnej kvalite prezentovaného materiálu:
„Aces High“ – nesmrteľná koncertná bomba, ktorá s istotou rozhýbe a nažhaví celý kotol. Sám Harris zrejme nemal tušenia, čo napísal a čo to bude robiť s ľuďmi. Nech máte pred koncertom akékoľvek pochybnosti, úvodná pecka z „Powerslave“ ich pošle do preč. „2 Minutes to Midnight“ je už záležitosťou zohratej akciovky Smith/Dickinson a zo setlistov sa taktiež dodnes nehodlá upratať, i keď sa na ňu dostáva až v prídavkoch. Na čas prerušenú tradíciu inštrumentálok (naposledy "Gengis Khan") obnoví technická „Losfer Words (Big ´Orra)“. Prelom tretej a štvrtej minúty vďaka hypnotickým Nickovým úderom rozhýbe každého, kto si dovolil stratiť na moment pozornosť.
Bez oddychu šlapeme ďalej, vyčurať sa pôjdete neskôr (mimochodom, koľkokrát ste pri „Powerslave“ vydržali až do „záverečnej“ aj keď sa váš močový mechúr hlasito ozýval? Ďalšia otázka z kategórie „kto to zráta, kto to vie“). „Flash of the Blade“ je čisto Dickinsonovým výtvorom. Jeho záľuba v šermovaní nemohla dlho zostať nepovšimnutá a zrejme bolo otázkou času, kedy s podobným námetom vyrukuje. Veľmi zaujímavá pieseň s typicky štadiónovým refrénom, ktorá by určite hýbala davom, preto je záhadou, že ju Mejdni dodnes naživo nezahrali.
Dostávame sa k najtechnickejšej skladbe – „The Duelists“ viac ako textom zaujme neskutočnými gitarovými prestrelkami a technikou hry Nicka McBraina. Na zdanlivo neúmerných 6 minút skladbu naťahuje najmä prostredná inštrumentálna pasáž, ktorá činí vyše 200 sekúnd. Mňa však vždy núti do nejakého šibnutého pohybu a je zaujímavé, že ani tento kúsok sa nikdy na koncertoch nehral. Tu prichádza zrejme jediný bod, kde sa reťaz môže trhať – „Back in the Village“. Text, ktorý rozhodne nestojí za reč a chudák Bruce v speváckom kŕči, ktorý vrcholí v debilnom refréne pozostávajúcom jednoducho z opakujúceho sa názvu skladby. Všetko sa to snažia peknými sólami dvihnúť Murray a Smith, no po tých rokoch prehlasujem, že to nestačí a táto záležitosť mi prinajlepšom akurát tak prebehne na pozadí s tým, že ju veľmi nevnímam.
Snáď sa ale sínusoida kvality pobrala z kopca len preto, aby vzápätí mohla so všetkou gráciou naň zasa rovnako rýchlo vystúpať. Pokiaľ totiž čas tlačí a vy nemáte celých 50 minút na patričné vychutnanie si celého veľdiela, nasledujúca dvojka je krásnym vyvrcholením a jadrom perfektnej platne.
Titulná „Powerslave“ nadväzuje tematicky na „Ikarov Let“ a je v doterajšej kariére jasný Bruceov skladateľský vrchol. Nádherná, starým Egyptom dýchajúca skladba, pričom ma k zemi posiela fakt, že atmosféra je vytváraná výhradne metalovými nástrojmi bez známky „cudzorodých“ prvkov a ktorej text by som vedel odrapkať spôsobom „každé druhé slovo odzadu“. Jednoznačne jedna z najlepších kompozícii, aké v metalovej muzike vznikly. Text pojednáva o posledných momentoch života nemenovaného faraóna (možno sám Eddie na obálke), no možno si ho vykladať rôznymi spôsobmi a aj pre dnešnú dobu má určite opodstatnenie:
„Tell me why I had to be a Powerslave
I don't wanna die, I'm a God,
why can't I live on?
When the Life Giver dies,
all around is laid to waste.
And in my last hour,
I'm a slave to the Power of Death.“
Gitary v strede skladby (najmä štvrtá minúta) pôsobia hrejivo do dnešných dní bez prihliadania k faktu, koľkokrát ste pieseň začuli a z môjho pohľadu sa jedná o ten nostalgický moment, prostredníctvom ktorého sa vraciam v čase do ranej puberty, keď som skladbu prvý raz počul.
Keď sme spomenuli obálku, nemožno sa nepristaviť, nezamyslieť, prst nezdvihnúť. Keď pominiem tradične parádne grafické stvárnenie, z ktorého mám dojem, že samotná kapela už povyšuje Eddieho do kultového statusu, v kontexte predchádzajúcich obálok je zaujímavé, že sa maskot Železnej Panny po prvýkrát ocitá v pasívnej úlohe. Stáva sa akoby nemým pozorovateľom (nie však prikyvovateľom) špinavých praktík politikov a narúšania krehkej celosvetovej rovnováhy po moci bažiacou aristokraciou (napr. „2 Minutes to Midnight“).
Najdlhšia kompozícia Iron Maiden má za predlohu rovnomennú báseň Samuela Taylora Coleridgea (1798 – 1834), ktorý, ako vidíme, toho chudák veľa nepožil, stačilo to však na to, aby stvoril inšpirujúce dielo pre ďalší Harrisov nesmrteľný opus. Jeho textová stránka zaberá v inak krásnom a tučnom booklete celé dve stránky. Vďaka hudobnej zložke je skladba považovaná za najkomplikovanejšiu kompozíciu, akú Iron Maiden kedy zložili. Zimomriavky vyvoláva najmä Harrisova basa a škrípanie na mori sa húpajúcej lode v prostriedku a mne osobne navždy ostane v srdci vyrytý moment, kedy sa za Bruceovho spevu „The Curse it lives on in their eyes...“ postupne pridávajú obe gitary (s dnešným trojzáprahom to musí znieť božsky), čo vyústi do parádneho sóla, po ktorom sa kruh uzatvára a sme tam kde sme začali.
Postlúdium:
Pod vplyvom obrovského úspechu novinky sa kapela vydáva na grandiózne celosvetové turné, aké dovtedy nemalo obdobu. V rozmedzí 9. augusta 1984 – 5. júla 1985 odohrali neskutočných 190 koncertov, pričom prvých 5 si strihli v boľševickom Poľsku, čo bola nehoráznosť. V novembri sa dokonca prvý krát objavujú v Riu de Janeiro a šou „World slavery Tour“ s grandióznou pódiovou výpravou sa tak dostáva aj na juhoamerický kontinent. Vražedné tempo zoznamu koncertov a nasadenie potrebné pre každý z nich privádza skupinu na pokraj fyzického i psychického vyčerpania. Bežná bola šablóna 3xkoncert a 1 deň oddychu, niekedy aj 4 koncerty za sebou. Do zoznamu sa totiž dostali aj mnohé neplánované zastávky, ktoré turné napokon predĺžili minimálne o tretinu pôvodnej dĺžky. Najhoršie bol na tom asi Bruce, ktorý v troch štvrtinách turné dokonca pomýšľal na odchod a ako sám vraví, na posledných koncertoch už od polovice hrávali iba mechanicky.
„Powerslave“ sa ako celok stále javí neopočúvateľný. Kapela je na vrchole svojej klasickej éry. Plná misa nápadov a ich skvelá realizácia, brilantná technika hry, živelnejší zvuk a hlavne – skladby, ktoré nielen nakopávajú, ale z dnešného pohľadu je v nich už aj kus nostalgie. Dosť dobré dôvody, aby sme „Powerslave“ označili za doterajší vrchol, hm? Myslím si to ja, 50 000-ová Long Beach Arena si to myslela v osemdesiatom piatom 4 dni po sebe počas nahrávania „Live After Death“ a či už si to myslíte – nemyslíte vy, priestor k diskusii máte tam dole.
|
