Po vysilujúcej „World Slavery Tour“ si chlapci konečne mohli dopriať niekoľkomesačného šlofíka, ktorý však rýchlo prerušilo vydavateľstvo s tým, že chce mať čo najrýchlejšie na stole nový album. Dickinson spomína, že album vznikal pod tlakom a nepatrí k jeho obľúbeným. Na mnohých miestach „Somewhere in Time“ to bohužiaľ je vidieť. Ako obaja gitaristi, tak aj Steve Harris začínajú pracovať s gitarovými a basovými syntetizátormi. Kapela sa totiž na takú banalitu akou je rozpočet, už dávno pozerať nemusí, chlapi si vždy môžu nasadiť šnorchel, plutvy a odísť nahrávať nový album za oceán do „zasľúbenej zeme“. No a keďže bolo treba ešte viac vyžmýkať peňaženky trochu inak založeného amerického publika, Martin Birch teda vymodeloval veľmi moderný, no pomerne uhladený zvuk, ktorý však novým skladbám svedčí. Nahrávanie už prebiehalo na viacerých miestach. Harris s Nickom sa ako obvykle pobrali do Nassau, ostatným muselo stačiť zaprdené Holandsko, aby sa to napokon všetko zmixovalo v New Yorku. Ide o jeden z najnákladnejších albumov skupiny, čo sa však všetkým vrátilo, pretože len v USA sa v dobe svojej aktuálnosti predalo „Somewhere in Time“ cez 2 milióny kusov a v domácej Británii sa okamžite katapultovalo na tretiu priečku, čo možno považovať za „splnený štandart“.
Samotná náplň? Dlho ma nechávala chladným. Popravde, až v poslednom období sa mi skladby vryli pod kožu natoľko, že som schopný akceptovať celú kolekciu ako vydarenú, no iba v súvislosti s ostatnou heavy scénou, nijako to teda s pochvalami dnes preháňať nebudem. Do tvorcovského procesu sa ráčil tentoraz vo výraznejšej miere zapojiť Adrian Smith a s Harrisom si autorstvo piesní rozdelili prakticky fifty – fifty. Výsledkom sú texty netradične introvertného charakteru o hľadaní samého seba a svojho miesta v živote („Wasted Years“), či pocitoch opustenosti a osamelosti a muzika so špecifickou atmosférou a v remasterovanej verzii aj perfektný booklet s netradičným spracovaním, kde tentoraz nenájdeme toľko raritných fotografií, prázdny priestor je však vyplneným vkusným vesmírnym layoutom. Z celkovej nálady vybočuje relatívne iba záverečný „Alexander the Great“, ktorý je jedinou skladbou na albume, o ktorej sa dá povedať, že obsahuje príbeh.
Silná basová linka v úvode „Caught Somewhere in Time“ a následné nečakané zrýchlenie tempa uvádzajú kompozíciu do sedemminútového cvalu, vyplneného zaujímavým textom a ako inak, skvelou technickou pasážou v prostriedku. Má to drive, má to ťah na bránku, je to ďalší skvelý mejdnovský opening. Nasledujúca „Wasted Years“ je vydarená hitovka, ktorá zrovnáva štadióny so zemou. Chytľavé intro, spevný, melodický refrén a dostatočne veľký syndróm kolovrátkovania ústredného motívu, ktorý sa americkému poslucháčovi a výnimočne aj mne páči. „Sea of Madness“ je pieseň o šialencovi, v ktorom by sme však mali predovštkým vidieť samých seba. Podarený refrén a následné gitarové sóla skladbu dvíhajú na štandartnú mejdnovskú úroveň. Do tohto momentu je platňa vyrovnaným partnerom svojim predchodcom a vďaka novému zvuku dokonca aj má na nich aký – taký náskok.
Dych a voda na osvieženie však začnú dochádzať v štvorke „Heaven Can Wait“. Áno, má to chytľavý refrén, áno je tam skvelý štadiónový pokrik v prostriedku. Áno, k piesni ako celku nemám vyložene odpor. Ale práve v násilnom napasovaní textovej zložky do hudobnej je jej najväčší nedostatok, a to platí aj pre nasledujúcu „Loneliness of the Long Distance Runner“, ktorá dopadla ešte horšie. Dickinson má čo robiť, aby sa stíhal s tonami textu, ktoré pre neho Harris nachystal, triafať tam, kam je to aktuálne treba. Druhá menovaná začína dramatickým brnkaním, no lavína bez ladu a skladu, ktorá sa potom spustí, pochová všetky moje chute na opakovaný posluch. Obe skladby to strašne znevažuje a u mňa klesajú do prachu heavy metalových dejín, pričom v druhej spomínanej to nezachráni ani správnym spôsobom vlezlá melodická gitarová linka hneď po refréne. Keď už sme pri ňom, piata skladba ho má navyše jeden z najhorších v celej Dickinsonovskej ére spolu s minule preberaným „Back in the Village“. Dvojblok na štvrtej resp. piatej pozícii označujem za pred pár týždňami spomínanú killer pechotu pre „Somewhere in Time“.
Celkový dojem mierne (nijako rapídne) zlepšuje zvyšok materiálu. Najkrajšou skladbou je pre mňa „Stranger in a Strange Land“ s neopakovateľnou atmosférou a strhujúcimi gitarovymi sólami o človeku, ktorého „zmrzlina“ bola objavená po neúspešnej polárnej expedícii. Rozhodne najvydarenejšia pieseň na albume. Nijako mi nevadí ani nasledujúca „Deja-Vu“ s príjemnými melodickými linkami, avšak text je nezvykle obyčajný a jednoduchučký. Žiaľ, to isté musím konštatovať aj u záverečného opusu. „Alexander the Great“ má o čo lepšiu hudbu, o to primitívnejší a odfláknutejší text. Celkovo sa mi na tomto albume Harris nezdá byť vo forme. Pieseň rozpráva o živote Alexandra Macedónskeho, no pri detailnejšom skúmaní ide vlastne iba o suché prerozprávanie jeho krátkeho života, ktoré sa, pravda, občas rýmuje. Ako sa zatvári zamestnávateľ, keď chce po kandidátovi na voľné miesto beletrizovaný životopis a on mu donesie síce navoňaný, úhľadne zložený papier s kvetinkami na okrajoch, ale životopis bude prachsprostý – štruktúrovaný? Tak nejako sa cítim pri počúvaní textu záverečnej kompozície na „Somewhere in Time“ a keďže sme na konci, musím konštatovať, že kyslý ksicht sa mi na tvári počas tejto platne objavuje neobvykle často.
Môj názor je taký, že bolo už aj lepšie. Najviac ma na tom stále štve, že keby na prípravu bolo viac času, mohol to byť pokojne jeden z najlepších heavy metalových albumov všetkých čias. Tie skladby na to vo svojom (minimálne hudobnom) jadre mali. Bol to odvážny experiment, vďaka ktorému má „Somewhere in Time“ v diskografii Železnej Panny svoje právoplatné miesto. Že ale ide o ústup z vydobytých pozícií, to mi zrejme pod vplyvom kvality oboch nahrávok pred a za už nevyvráti nikto.
|
